Koniec globálnemu otepľovaniu? (Smieť 2024)
slnečné škvrna, vír plynu na povrchu Slnka spojený so silnou lokálnou magnetickou aktivitou. Škvrny vyzerajú tmavo iba v kontraste s okolitou fotosférou, ktorá je niekoľko tisíc stupňov teplejšia. Tmavý stred bodu sa nazýva umbra; vonkajší, ľahší prsteň je penumbra. Škvrny môžu byť niekoľkokrát väčšie ako Zem alebo také malé, že teleskopické pozorovanie je ťažké. Môžu trvať mesiace. Objavujú sa jednotlivé škvrny, ale väčšina je v pároch alebo skupinách, pričom členy páru (vodca a sledovateľ vzhľadom na smer rotácie Slnka) majú opačnú magnetickú polaritu. Táto polarita sa mení z jedného slnečného cyklu (trvajúci 11 rokov) na ďalší; tj, ak vodcami v jednom cykle sú severné magnetické póly, vodcami v nasledujúcom cykle budú južné póly. Lídri a stúpenci v jednej pologuli Slnka sú takmer vždy v polarite oproti svojim náprotivkom naprieč rovníkom.
Sun: Sunspots
Atmosfére Slnka dominuje nádherný rytmus prílivu a odlivu slnečných škvŕn. Sunspoty, najväčšie zo Slovenska
Niektoré veľké škvrny sú viditeľné voľným okom, keď je Slnko vidieť cez oblaky alebo na obrázku s obskurou kamery. K všeobecnému prijatiu reality týchto zjavných nedostatkov na Slnku však došlo až okolo roku 1611, keď systematické štúdium začali nezávisle Galileo Galilei, Thomas Harriot, Johannes Fabricius a Christoph Scheiner. Samuel Heinrich Schwabe v roku 1843 oznámil objav slnečného cyklu, v ktorom počet škvŕn dosahuje v priemere maximum približne každých 11 rokov, ako aj solárna magnetická aktivita vrátane výbušných slnečných erupcií a vyhadzovania koronálnej hmoty.
Pri pozorovaní škvŕn anglický astronóm Richard C. Carrington zistil (cca. 1860), že Slnko rotuje nie ako pevné telo, ale odlišne, najrýchlejšie pri rovníku a pomalšie vo vyšších slnečných zemepisných šírkach. Slnečné škvrny sa nikdy nevideli presne na rovníku alebo v blízkosti pólov. George Ellery Hale v roku 1908 objavil svoje magnetické polia, ktorých sila je asi 2 000 - 4 000 gaussov. (Zemské magnetické pole má silu 1 gauss.) John Evershed v roku 1909 zistil radiálny pohyb plynu smerom od centier slnečných škvŕn. Annie Russel Maunderová v roku 1922 zmapovala zemepisný šírku bodov počas každého slnečného cyklu. Jej graf sa niekedy nazýva motýľový diagram kvôli krídlovým tvarom predpokladaným v grafe. Každý slnečný cyklus začína malými škvrnami, ktoré sa objavujú v stredných zemepisných šírkach. Po dosiahnutí maximálnej úrovne aktivity a jej poklese sa postupné body javia postupne bližšie k rovníku Slnka.
